poslanie

mila moja rodinka, moji zlati kamarati,
dufam,ze stale niekto cita moje riadky a snazi sa vyznat v mojom chaose, ktory tu obcas prezivam a pisem to ako citim.
prave teraz som strasne strasne smutna, pretoze som sa dozvedela, ze moja mala pacientka, ktoru som v pondelok a utorok snazila sa zachranit v nasej klinike zomrela vcera v nemocnici, kam sme ju v utorok poobede odviezli.
som strasne smutna, pretoze pochybujem mozno o mojich schopnostiach, i ked mnohi tu su toho nazoru, ze som spravila absolutne vsetko pre jej zachranu.
nemala ani 2 roky, dehydrovana pre hnacku a vracanie.
ake strasne, ze sme nemohli spravit viac.
uz par krat som tu pocitila, ze nemocnica len dava falosnu nadej, pretoze mnohokrat lekari v nemocnici v puerto barrios, kam vzdy ideme s pacientom, ked si nevieme rady, sa o nasho pacienta nepostaraju, pretoze je maya, quekchi.
je to tak strasne, dat tuto nadej rodine, ktora ma velmi malo penazi, nemozu si mnohokrat dovolit viac ako len cestu do nasej kliniky a ked sa takyto pacient dostane do nemocnice a tam aj zomrie, tak to pre tuto rodinu znamena strasne vydavky, ktore monohokrat si nemozu dovolit.
takze potom sa len citim tak,ze ja som na vine, ze tato rodina musi obetovat posledne peniaze na pohreb svojho pribuzneho.
viem, ze nemala by som si davat vinu, ale citim sa tak prave teraz.
chcela by som velmi, aby sme nemuseli byt tak odkazany na nemocnicu a nemuseli posielat nasich pacientov, ked nemame dostatok medikamentov alebo instrumetov tu, do puero barrios.
takze mojim snom sa stava prave toto. skor by som to nazvala poslanim.
uz par dni pracujem s timom, co chodi po dedinkach a osadach v okoli ockovat a s doktorom juliom, ktory dava konzultacie a v rucksacku nosi medikamenty.
je to strasne zaujimave, pretoze ako som uz pisala prave teraz zacali s ockovanim proti osypkam a rubeole a tak je velmi vela prace okolo toho celeho.
vcera to bolo naozaj nadherne, boli sme v Lo de en Medio, co je az pri hraniciach s Belize.
skoro sme sa tam nedostali, pretoze k osade viedla mala riecka a bola to makacka pre nasho lanchera predrat sa cez ten divoky prales. pod nami v rieke korene stromov, ktore su tam takych 1000 rokov a viac, okolo behalo stovky krabov, obrovskych modrych. liany tak, ze sme si museli davat pozor na hlavy. dokonca sme zbadali kobru. no nadhera, tazko len opisatelna.
no a potom sme peso vystupili na jeden kopec, kde sa nachadzala osada. tam sme ockovali a ja s juliom sme davali konzultacie. nakoniec sme navrhli starostovi, ze mu nechame nejake bezne medikamenty, aby mohol dat ludom, ktory budu potrebovat, pretoze odtial sa clovek k nam nedostane. trva to 3 hodiny peso na plaz, potom hodina v rychlom motorovom clne do nasho projektu, takze su odkazany len na osud a na Boha.
spat sme sa skoro nedostali, kedze nas motorovy cln je velky a klesla voda v rieke, tak sme sa nemohli dostat k moru, tak sme vsetci vystupili a brodili sa v bahne az po pas, popri clnu a tahali ho. sme sa riadne nasmiali, nebojte sa, mam aj fotky, kedze do tych komunit sa oplati vlacit fotak.
nakoniec sme cely zabahneny to dokazali a spat sme mali velike vlny a tak sme vsetci lezali v clne a sem tam nas to nadhodilo, no pre citlive zaludky to nie je. ja som si to plne uzivala, strasne sa mi to pacilo.
toto ale vsetko len prispieva k mojmu pocitu, ze potrebujeme tu ludi, ktory sa projektu oddaju a svoje vedomosti prenesu na tych, ktori to najviac potrebuju.
zacala som sa ucit quech'chi. je to makacka, ale aspon par fraz clovek podchyti.
este vam musim napisat, co sa stalo v sobotu.
takze mozno som uz spomenula ludi, co pracuju so mnou v klinike. no a maria, co bola tehotna a ktora mala cisarsky rez a tesila sa s prveho tyzdna svojho dievcatka, tak onho prisla.
nevieme presne co sa stalo, pretoze do kliniky s nim neprisla, ale mysim,ze sa nedalo vela spravit, pretoze ona ma vedomosti porovnatelne s hociktorym lekarom tu.
takze v pondelok sme isli na tradicny maya pohreb.
bolo to strasne, take ine, ale strasne smutne.
clovek citil taku mysticku atmosferu, az z toho srdce bolelo.
po roznych ritualoch, ktore sa robili sme nalozili truhlicku do clna a zapalili sa drievka a viezli sme sa mnoho clnov tymi malimi rieckami v tomto pralese, v ktorom zijeme.
dychali sme celu cestu tu divnu vonu drievok az po miesto, kde ulozili tu truhlicku. cele to bolo ozdobene kvetmi, ktore si len mozme predstavit.
maria je vynimocna zena, ktora mi velmi v klinike pomohla a ktora sa vzdy o vsetko zaujimala.
zial osud jej nedoprial mat viac deticiek ako vacsina zien, ktore ziju tradicnym zivotom.
anson, jej syncek je taky zlaty, no musim vam ukazat jeho fotku.
take zlate dieta, mi velmi prirastol k srdcu.
a cela jej rodina.
pedro jeden s jej bratov, je jeden s najdolezitejsich osob projektu, arturo, lanchero a potom je tu everardo.
everardo, je len o nieco mladsi odo mna a clovek s takym obrovskym srdcom. ked sa ho clovek opyta, co chce v zivote, tak odpovie, ze pomoct velmi vela ludom, pretoze aj jemu niekto raz velmi pomohol a tak chce vykonat toho dobreho, co najviac v zivote. uzasna osobnost.
celkovo ta rodina ma fascinuje, pretoze ziju tradicnym zivotom ,ale v srdci su tak iny.
napriklad maria, sa mala vydat uz ked mala 13 rokov, ale presadila si svoje a nasla niekoho kto jej zaplatil studium a tak sa vydavala az o takmer 10 rokov neskor.
dufam, ze aj ja dokazem pomoct v mojom zivote dostatocne vela ludom a prispejem k tomu, ze svet, hlavne ten maly ako tu, bude aspon o nieco lepsi a krajsi a spravodlivejsi.
ze tito ludia , hlavne zeny, budu moct sa raz podpisat namiesto dat otlacok prsta na dokument.
to, ze nebudu musiet ist do nemocnice do puerto barrios.
to, ze nebudu vydavat svoje dcery v trinastich.
mozno chcem vela, ale na zaciatku vsetkeho je uzucka riecka, mozno ako ta vcera, popredkavana lianami a korenmi stromov, ale snad raz vyusti do mora...