meine liebe freunde, so wach ich auf, liege in einer haengematte und geniesse mein fruhstuck.mili priatelia, tak toto je pohlad, ktory si uzivam skoro kazde rano, ked lezim v sieti a vychutnavam si ranajky.
Friday, May 18, 2007
krajsi pohlad z okna? gibt es einen schoeneren blick aus dem fenster?
meine liebe freunde, so wach ich auf, liege in einer haengematte und geniesse mein fruhstuck.mili priatelia, tak toto je pohlad, ktory si uzivam skoro kazde rano, ked lezim v sieti a vychutnavam si ranajky.
svet maya kontra nas svet
ahojte moji mili,
takze prave sa opat snazim naladovat nejake fotky na net, aby ste ma opat videli.takze obliekam sa normalne, tradicne som sa uz davnejsie neobliekla, ale idem si kupit ich tradicne oblecenie, aby som mala na pamiatku. ale nie to,co je na fotke, kupim si suknu a bluzku ineho kmena, ktore sa mi paci viac.
som tu velmi stastna, asi je to tym, ze ani neviem kolkeho je, cas tu nehra rolu a clovek si vystaci s tak malom. napriklad som si tak zvykla na kupanie sa v rieke, ze ked sme po diskoteke boli cele mokre mohli sme sa okupat normalnym civilizovanym sposobom ,ale isli sme k moru a tam sme sa samponovali a holili, turisti zdesene kukali.
napriklad tu si nas svet nevedia predstavit, nemaju televizory a tak netuzia po blbostiach. alebo po veciach, ktore su pre zivot neni dolezite.napriklad sa nas pytali,ze ako je to v amerike. a otazky typu, ci je tam viac vtakov, alebo viac ovocia. no proste ako sme povedali, ze nie, tak nechapali, ze potom ako je mozne, ze ta krajina je taka bohata.clovek tu sa neciti sam, pretoze je tu kopec ludi, este stale funguju spolu tie dedinky.a nerobia si starosti z toho, ze nieco nepride na cas. uz mesiac cakame na medikamenty a este neprisli pritom sa kupili ale nikto si z toho nic nerobi. len cakame.niekto by sa uz zblaznil.napriklad mi je zle z turistov, ktory sem tam prijdu si nas odfotit ako v zoo, no a ohrnaju nosom, ked im povieme, ze su tu len latriny a alebo ze niekedy nemame pitnu vodu, tak ju filtrujeme atd.dokonca prisiel jeden chalan, ze tu chce strasne moc robit v klinike a potom bol taky, ze on fazule z ryzou nebude jest a nebude sa kupat v rieke a tak sme ho poslali kade lahsie.
napriklad predminuly vikend sme opat isli do livingston a ostalli sme u sandina, ktory ma 30 rokov a je riaditelom skol nasho proojektu. no a to sme prisli v sobotu poobede, sme mu len brnkli, ze kde je, no a on, ze na ceste s guatemala city, co je cesta 6 hodin, ale ze prijde o hodinu a ze mozme spolu varit. tak sme potom k nemu prisli a uz mal navarene, ryby v takej super mango omacke a ryza. no a on ma taky nadherny domcek, ma to tri izby, jeho, potom nieco ako obyvacka s kuchynou, terasa a izba pre hosti, hlavne pre dobrovolnikov.cele uzasne zariadene, je to taky zberatel, zbiera stare flase, ma napriklad flase z roku 1850, velmi mi to pripominalo domov. zbiera peniaze, proste vela veci, hlavne tych starych. po stenach ma batiky z afriky, vzdy mu niekto da nieco a tak ma. dom ma postaveny na mociari na takych obrovskych tyciach, a okolo same palmy a tak.vacsii dom si teraz ani neviem predstavit.
no a co robia proti smutku, neviem, asi ho beru tak ako prijde a odide, ako vela veci tu, napriklad aj smrt. proste je to osud.
navrat si zatial neviem predstavit, pritom buduci tyzden som kedysi planovala uz ist cestovat.
ale akosi teraz ked clovek tu vnima tych turistov uplne inak, tak nemam ani tak chut behat so vsetkymi s fotakom a presviedcat ludi, ze ja nie som turista v pravom slova zmysle, ale ze som doktorka, ktora tu dobrovolne pomaha.
to dobrovolnictvo je krasne, aspon doteraz po vsetkych mojich skusenostiach v praci, je toto moja najkrajsia skusenost. ked clovek pracuje den i noc mnohokrat, cez vikendy, kedze pohotovost si nevybera, ale predsa som sa tu nikdy necitila tak vycerpana alebo tak zdeprimovana ako mnohokrat v nasom uponahlanom svete.
je to naozaj zvlastne a clovek si zacne vazit take drobnosti ako kusok cokolady, mala som pred mesiacom a ten pocit si este stale pamatam.
je to krasne a vynimocne zit takyto zivot,myslim. a hlavne ked mi pridu do ambulancie mamicky ovesane detmi, tak tie deti vyzeraju tak spokojne, neplacu, ze by chceli novy gameboy alebo nejaku novu hracku. hraju sa v prirode a maju vystruzlikane pusky alebo nejake auticko a to si deli cela rodina.
co bol pre mna velmi silny okamih, bolo ako sme ockovali blizko livingston v miramar a vracali sme s jednou pani, ktora isla do puerto barrios so svojimi detmi do nemocnice. tak ten starsi tak drzal stisal svojho mladsieho brata a zakryval mu tvar, pretoze prazilo slnko.
to si prajem pre moje deti.
no po tych porodoch tu som cela nazhavena mat babo, len najprv by som sa mala poobzerat po vhodnom partnerovi.
hahahahahaha
takze prave sa opat snazim naladovat nejake fotky na net, aby ste ma opat videli.takze obliekam sa normalne, tradicne som sa uz davnejsie neobliekla, ale idem si kupit ich tradicne oblecenie, aby som mala na pamiatku. ale nie to,co je na fotke, kupim si suknu a bluzku ineho kmena, ktore sa mi paci viac.
som tu velmi stastna, asi je to tym, ze ani neviem kolkeho je, cas tu nehra rolu a clovek si vystaci s tak malom. napriklad som si tak zvykla na kupanie sa v rieke, ze ked sme po diskoteke boli cele mokre mohli sme sa okupat normalnym civilizovanym sposobom ,ale isli sme k moru a tam sme sa samponovali a holili, turisti zdesene kukali.
napriklad tu si nas svet nevedia predstavit, nemaju televizory a tak netuzia po blbostiach. alebo po veciach, ktore su pre zivot neni dolezite.napriklad sa nas pytali,ze ako je to v amerike. a otazky typu, ci je tam viac vtakov, alebo viac ovocia. no proste ako sme povedali, ze nie, tak nechapali, ze potom ako je mozne, ze ta krajina je taka bohata.clovek tu sa neciti sam, pretoze je tu kopec ludi, este stale funguju spolu tie dedinky.a nerobia si starosti z toho, ze nieco nepride na cas. uz mesiac cakame na medikamenty a este neprisli pritom sa kupili ale nikto si z toho nic nerobi. len cakame.niekto by sa uz zblaznil.napriklad mi je zle z turistov, ktory sem tam prijdu si nas odfotit ako v zoo, no a ohrnaju nosom, ked im povieme, ze su tu len latriny a alebo ze niekedy nemame pitnu vodu, tak ju filtrujeme atd.dokonca prisiel jeden chalan, ze tu chce strasne moc robit v klinike a potom bol taky, ze on fazule z ryzou nebude jest a nebude sa kupat v rieke a tak sme ho poslali kade lahsie.
napriklad predminuly vikend sme opat isli do livingston a ostalli sme u sandina, ktory ma 30 rokov a je riaditelom skol nasho proojektu. no a to sme prisli v sobotu poobede, sme mu len brnkli, ze kde je, no a on, ze na ceste s guatemala city, co je cesta 6 hodin, ale ze prijde o hodinu a ze mozme spolu varit. tak sme potom k nemu prisli a uz mal navarene, ryby v takej super mango omacke a ryza. no a on ma taky nadherny domcek, ma to tri izby, jeho, potom nieco ako obyvacka s kuchynou, terasa a izba pre hosti, hlavne pre dobrovolnikov.cele uzasne zariadene, je to taky zberatel, zbiera stare flase, ma napriklad flase z roku 1850, velmi mi to pripominalo domov. zbiera peniaze, proste vela veci, hlavne tych starych. po stenach ma batiky z afriky, vzdy mu niekto da nieco a tak ma. dom ma postaveny na mociari na takych obrovskych tyciach, a okolo same palmy a tak.vacsii dom si teraz ani neviem predstavit.
no a co robia proti smutku, neviem, asi ho beru tak ako prijde a odide, ako vela veci tu, napriklad aj smrt. proste je to osud.
navrat si zatial neviem predstavit, pritom buduci tyzden som kedysi planovala uz ist cestovat.
ale akosi teraz ked clovek tu vnima tych turistov uplne inak, tak nemam ani tak chut behat so vsetkymi s fotakom a presviedcat ludi, ze ja nie som turista v pravom slova zmysle, ale ze som doktorka, ktora tu dobrovolne pomaha.
to dobrovolnictvo je krasne, aspon doteraz po vsetkych mojich skusenostiach v praci, je toto moja najkrajsia skusenost. ked clovek pracuje den i noc mnohokrat, cez vikendy, kedze pohotovost si nevybera, ale predsa som sa tu nikdy necitila tak vycerpana alebo tak zdeprimovana ako mnohokrat v nasom uponahlanom svete.
je to naozaj zvlastne a clovek si zacne vazit take drobnosti ako kusok cokolady, mala som pred mesiacom a ten pocit si este stale pamatam.
je to krasne a vynimocne zit takyto zivot,myslim. a hlavne ked mi pridu do ambulancie mamicky ovesane detmi, tak tie deti vyzeraju tak spokojne, neplacu, ze by chceli novy gameboy alebo nejaku novu hracku. hraju sa v prirode a maju vystruzlikane pusky alebo nejake auticko a to si deli cela rodina.
co bol pre mna velmi silny okamih, bolo ako sme ockovali blizko livingston v miramar a vracali sme s jednou pani, ktora isla do puerto barrios so svojimi detmi do nemocnice. tak ten starsi tak drzal stisal svojho mladsieho brata a zakryval mu tvar, pretoze prazilo slnko.
to si prajem pre moje deti.
no po tych porodoch tu som cela nazhavena mat babo, len najprv by som sa mala poobzerat po vhodnom partnerovi.
hahahahahaha
Friday, May 11, 2007
tapado
tapado je tradicne jedlo v livingston, je to taka polievka rybacia s kokosoveho mlieka a plavu v nom krevety, ryby, vela zeleniny. je to tak hriesne dobre!!!!!!!!!!tapado ist ein tradioneller gericht der garifuna in livingston. es ist eigentlich eine fischsuppe aud kokosmilch, mit garnellen, viel fisch und anderen meeresfruechte und viel gemuese. es ist so lecker!!!!
kamarati, meine freunde
takze predstavim trosku ludi s ktorymi chodim von cez vikendy tancovat. takze zlava, je esvin, uzasny tanecnik, potom je melissa, ktora uz je spat v kanade, ja a steph, clovek, ktory tancuje az kym zmykame tricka.
also das sind meine freunde, mit denen ich viel tanzen gehe. von links esvin, dann melissa, die schon zuruck in canada ist, dann ich und steph.
Sunday, May 6, 2007
sias team aktenamit
takze toto je nas ockovaci tym. sme povyzliekany pretoze sme sa nemohli dostat s jednej malej riecky na more a tak sme museli vystupit a brodit sa v bahne az po pas a tahat nas motorovy cln.
also das ist unser impfteam, wir sind alle bisschen schmutzig, weil wir es nicht zuruck von einem kleinen fluss aufs meer zuruck schaffen konnten und so mussten wir aussteigen und unser motorboot ziehen, und sind die ganze zeit im schlamm bis zur huefte gegangen.
Saturday, May 5, 2007
poslanie
mila moja rodinka, moji zlati kamarati,
dufam,ze stale niekto cita moje riadky a snazi sa vyznat v mojom chaose, ktory tu obcas prezivam a pisem to ako citim.
prave teraz som strasne strasne smutna, pretoze som sa dozvedela, ze moja mala pacientka, ktoru som v pondelok a utorok snazila sa zachranit v nasej klinike zomrela vcera v nemocnici, kam sme ju v utorok poobede odviezli.
som strasne smutna, pretoze pochybujem mozno o mojich schopnostiach, i ked mnohi tu su toho nazoru, ze som spravila absolutne vsetko pre jej zachranu.
nemala ani 2 roky, dehydrovana pre hnacku a vracanie.
ake strasne, ze sme nemohli spravit viac.
uz par krat som tu pocitila, ze nemocnica len dava falosnu nadej, pretoze mnohokrat lekari v nemocnici v puerto barrios, kam vzdy ideme s pacientom, ked si nevieme rady, sa o nasho pacienta nepostaraju, pretoze je maya, quekchi.
je to tak strasne, dat tuto nadej rodine, ktora ma velmi malo penazi, nemozu si mnohokrat dovolit viac ako len cestu do nasej kliniky a ked sa takyto pacient dostane do nemocnice a tam aj zomrie, tak to pre tuto rodinu znamena strasne vydavky, ktore monohokrat si nemozu dovolit.
takze potom sa len citim tak,ze ja som na vine, ze tato rodina musi obetovat posledne peniaze na pohreb svojho pribuzneho.
viem, ze nemala by som si davat vinu, ale citim sa tak prave teraz.
chcela by som velmi, aby sme nemuseli byt tak odkazany na nemocnicu a nemuseli posielat nasich pacientov, ked nemame dostatok medikamentov alebo instrumetov tu, do puero barrios.
takze mojim snom sa stava prave toto. skor by som to nazvala poslanim.
uz par dni pracujem s timom, co chodi po dedinkach a osadach v okoli ockovat a s doktorom juliom, ktory dava konzultacie a v rucksacku nosi medikamenty.
je to strasne zaujimave, pretoze ako som uz pisala prave teraz zacali s ockovanim proti osypkam a rubeole a tak je velmi vela prace okolo toho celeho.
vcera to bolo naozaj nadherne, boli sme v Lo de en Medio, co je az pri hraniciach s Belize.
skoro sme sa tam nedostali, pretoze k osade viedla mala riecka a bola to makacka pre nasho lanchera predrat sa cez ten divoky prales. pod nami v rieke korene stromov, ktore su tam takych 1000 rokov a viac, okolo behalo stovky krabov, obrovskych modrych. liany tak, ze sme si museli davat pozor na hlavy. dokonca sme zbadali kobru. no nadhera, tazko len opisatelna.
no a potom sme peso vystupili na jeden kopec, kde sa nachadzala osada. tam sme ockovali a ja s juliom sme davali konzultacie. nakoniec sme navrhli starostovi, ze mu nechame nejake bezne medikamenty, aby mohol dat ludom, ktory budu potrebovat, pretoze odtial sa clovek k nam nedostane. trva to 3 hodiny peso na plaz, potom hodina v rychlom motorovom clne do nasho projektu, takze su odkazany len na osud a na Boha.
spat sme sa skoro nedostali, kedze nas motorovy cln je velky a klesla voda v rieke, tak sme sa nemohli dostat k moru, tak sme vsetci vystupili a brodili sa v bahne az po pas, popri clnu a tahali ho. sme sa riadne nasmiali, nebojte sa, mam aj fotky, kedze do tych komunit sa oplati vlacit fotak.
nakoniec sme cely zabahneny to dokazali a spat sme mali velike vlny a tak sme vsetci lezali v clne a sem tam nas to nadhodilo, no pre citlive zaludky to nie je. ja som si to plne uzivala, strasne sa mi to pacilo.
toto ale vsetko len prispieva k mojmu pocitu, ze potrebujeme tu ludi, ktory sa projektu oddaju a svoje vedomosti prenesu na tych, ktori to najviac potrebuju.
zacala som sa ucit quech'chi. je to makacka, ale aspon par fraz clovek podchyti.
este vam musim napisat, co sa stalo v sobotu.
takze mozno som uz spomenula ludi, co pracuju so mnou v klinike. no a maria, co bola tehotna a ktora mala cisarsky rez a tesila sa s prveho tyzdna svojho dievcatka, tak onho prisla.
nevieme presne co sa stalo, pretoze do kliniky s nim neprisla, ale mysim,ze sa nedalo vela spravit, pretoze ona ma vedomosti porovnatelne s hociktorym lekarom tu.
takze v pondelok sme isli na tradicny maya pohreb.
bolo to strasne, take ine, ale strasne smutne.
clovek citil taku mysticku atmosferu, az z toho srdce bolelo.
po roznych ritualoch, ktore sa robili sme nalozili truhlicku do clna a zapalili sa drievka a viezli sme sa mnoho clnov tymi malimi rieckami v tomto pralese, v ktorom zijeme.
dychali sme celu cestu tu divnu vonu drievok az po miesto, kde ulozili tu truhlicku. cele to bolo ozdobene kvetmi, ktore si len mozme predstavit.
maria je vynimocna zena, ktora mi velmi v klinike pomohla a ktora sa vzdy o vsetko zaujimala.
zial osud jej nedoprial mat viac deticiek ako vacsina zien, ktore ziju tradicnym zivotom.
anson, jej syncek je taky zlaty, no musim vam ukazat jeho fotku.
take zlate dieta, mi velmi prirastol k srdcu.
a cela jej rodina.
pedro jeden s jej bratov, je jeden s najdolezitejsich osob projektu, arturo, lanchero a potom je tu everardo.
everardo, je len o nieco mladsi odo mna a clovek s takym obrovskym srdcom. ked sa ho clovek opyta, co chce v zivote, tak odpovie, ze pomoct velmi vela ludom, pretoze aj jemu niekto raz velmi pomohol a tak chce vykonat toho dobreho, co najviac v zivote. uzasna osobnost.
celkovo ta rodina ma fascinuje, pretoze ziju tradicnym zivotom ,ale v srdci su tak iny.
napriklad maria, sa mala vydat uz ked mala 13 rokov, ale presadila si svoje a nasla niekoho kto jej zaplatil studium a tak sa vydavala az o takmer 10 rokov neskor.
dufam, ze aj ja dokazem pomoct v mojom zivote dostatocne vela ludom a prispejem k tomu, ze svet, hlavne ten maly ako tu, bude aspon o nieco lepsi a krajsi a spravodlivejsi.
ze tito ludia , hlavne zeny, budu moct sa raz podpisat namiesto dat otlacok prsta na dokument.
to, ze nebudu musiet ist do nemocnice do puerto barrios.
to, ze nebudu vydavat svoje dcery v trinastich.
mozno chcem vela, ale na zaciatku vsetkeho je uzucka riecka, mozno ako ta vcera, popredkavana lianami a korenmi stromov, ale snad raz vyusti do mora...
dufam,ze stale niekto cita moje riadky a snazi sa vyznat v mojom chaose, ktory tu obcas prezivam a pisem to ako citim.
prave teraz som strasne strasne smutna, pretoze som sa dozvedela, ze moja mala pacientka, ktoru som v pondelok a utorok snazila sa zachranit v nasej klinike zomrela vcera v nemocnici, kam sme ju v utorok poobede odviezli.
som strasne smutna, pretoze pochybujem mozno o mojich schopnostiach, i ked mnohi tu su toho nazoru, ze som spravila absolutne vsetko pre jej zachranu.
nemala ani 2 roky, dehydrovana pre hnacku a vracanie.
ake strasne, ze sme nemohli spravit viac.
uz par krat som tu pocitila, ze nemocnica len dava falosnu nadej, pretoze mnohokrat lekari v nemocnici v puerto barrios, kam vzdy ideme s pacientom, ked si nevieme rady, sa o nasho pacienta nepostaraju, pretoze je maya, quekchi.
je to tak strasne, dat tuto nadej rodine, ktora ma velmi malo penazi, nemozu si mnohokrat dovolit viac ako len cestu do nasej kliniky a ked sa takyto pacient dostane do nemocnice a tam aj zomrie, tak to pre tuto rodinu znamena strasne vydavky, ktore monohokrat si nemozu dovolit.
takze potom sa len citim tak,ze ja som na vine, ze tato rodina musi obetovat posledne peniaze na pohreb svojho pribuzneho.
viem, ze nemala by som si davat vinu, ale citim sa tak prave teraz.
chcela by som velmi, aby sme nemuseli byt tak odkazany na nemocnicu a nemuseli posielat nasich pacientov, ked nemame dostatok medikamentov alebo instrumetov tu, do puero barrios.
takze mojim snom sa stava prave toto. skor by som to nazvala poslanim.
uz par dni pracujem s timom, co chodi po dedinkach a osadach v okoli ockovat a s doktorom juliom, ktory dava konzultacie a v rucksacku nosi medikamenty.
je to strasne zaujimave, pretoze ako som uz pisala prave teraz zacali s ockovanim proti osypkam a rubeole a tak je velmi vela prace okolo toho celeho.
vcera to bolo naozaj nadherne, boli sme v Lo de en Medio, co je az pri hraniciach s Belize.
skoro sme sa tam nedostali, pretoze k osade viedla mala riecka a bola to makacka pre nasho lanchera predrat sa cez ten divoky prales. pod nami v rieke korene stromov, ktore su tam takych 1000 rokov a viac, okolo behalo stovky krabov, obrovskych modrych. liany tak, ze sme si museli davat pozor na hlavy. dokonca sme zbadali kobru. no nadhera, tazko len opisatelna.
no a potom sme peso vystupili na jeden kopec, kde sa nachadzala osada. tam sme ockovali a ja s juliom sme davali konzultacie. nakoniec sme navrhli starostovi, ze mu nechame nejake bezne medikamenty, aby mohol dat ludom, ktory budu potrebovat, pretoze odtial sa clovek k nam nedostane. trva to 3 hodiny peso na plaz, potom hodina v rychlom motorovom clne do nasho projektu, takze su odkazany len na osud a na Boha.
spat sme sa skoro nedostali, kedze nas motorovy cln je velky a klesla voda v rieke, tak sme sa nemohli dostat k moru, tak sme vsetci vystupili a brodili sa v bahne az po pas, popri clnu a tahali ho. sme sa riadne nasmiali, nebojte sa, mam aj fotky, kedze do tych komunit sa oplati vlacit fotak.
nakoniec sme cely zabahneny to dokazali a spat sme mali velike vlny a tak sme vsetci lezali v clne a sem tam nas to nadhodilo, no pre citlive zaludky to nie je. ja som si to plne uzivala, strasne sa mi to pacilo.
toto ale vsetko len prispieva k mojmu pocitu, ze potrebujeme tu ludi, ktory sa projektu oddaju a svoje vedomosti prenesu na tych, ktori to najviac potrebuju.
zacala som sa ucit quech'chi. je to makacka, ale aspon par fraz clovek podchyti.
este vam musim napisat, co sa stalo v sobotu.
takze mozno som uz spomenula ludi, co pracuju so mnou v klinike. no a maria, co bola tehotna a ktora mala cisarsky rez a tesila sa s prveho tyzdna svojho dievcatka, tak onho prisla.
nevieme presne co sa stalo, pretoze do kliniky s nim neprisla, ale mysim,ze sa nedalo vela spravit, pretoze ona ma vedomosti porovnatelne s hociktorym lekarom tu.
takze v pondelok sme isli na tradicny maya pohreb.
bolo to strasne, take ine, ale strasne smutne.
clovek citil taku mysticku atmosferu, az z toho srdce bolelo.
po roznych ritualoch, ktore sa robili sme nalozili truhlicku do clna a zapalili sa drievka a viezli sme sa mnoho clnov tymi malimi rieckami v tomto pralese, v ktorom zijeme.
dychali sme celu cestu tu divnu vonu drievok az po miesto, kde ulozili tu truhlicku. cele to bolo ozdobene kvetmi, ktore si len mozme predstavit.
maria je vynimocna zena, ktora mi velmi v klinike pomohla a ktora sa vzdy o vsetko zaujimala.
zial osud jej nedoprial mat viac deticiek ako vacsina zien, ktore ziju tradicnym zivotom.
anson, jej syncek je taky zlaty, no musim vam ukazat jeho fotku.
take zlate dieta, mi velmi prirastol k srdcu.
a cela jej rodina.
pedro jeden s jej bratov, je jeden s najdolezitejsich osob projektu, arturo, lanchero a potom je tu everardo.
everardo, je len o nieco mladsi odo mna a clovek s takym obrovskym srdcom. ked sa ho clovek opyta, co chce v zivote, tak odpovie, ze pomoct velmi vela ludom, pretoze aj jemu niekto raz velmi pomohol a tak chce vykonat toho dobreho, co najviac v zivote. uzasna osobnost.
celkovo ta rodina ma fascinuje, pretoze ziju tradicnym zivotom ,ale v srdci su tak iny.
napriklad maria, sa mala vydat uz ked mala 13 rokov, ale presadila si svoje a nasla niekoho kto jej zaplatil studium a tak sa vydavala az o takmer 10 rokov neskor.
dufam, ze aj ja dokazem pomoct v mojom zivote dostatocne vela ludom a prispejem k tomu, ze svet, hlavne ten maly ako tu, bude aspon o nieco lepsi a krajsi a spravodlivejsi.
ze tito ludia , hlavne zeny, budu moct sa raz podpisat namiesto dat otlacok prsta na dokument.
to, ze nebudu musiet ist do nemocnice do puerto barrios.
to, ze nebudu vydavat svoje dcery v trinastich.
mozno chcem vela, ale na zaciatku vsetkeho je uzucka riecka, mozno ako ta vcera, popredkavana lianami a korenmi stromov, ale snad raz vyusti do mora...
Subscribe to:
Posts (Atom)